Môj životopis

Môj príbeh

Mala som 19. Čerstvo zmaturovaná, krásne zamilovaná. Do tohto nádherného obdobia však prišlo čosi nečakané. Jedného dňa sa dostavili silné bolesti v podbrušku, sprevádzané stále sa zväčšujúcim bruškom, až som sa na piaty či šiesty deň ocitla na operačnom stole.

Histologické výsledky boli zlé: bol tam nádor o veľkosti detskej hlavičky. Presnejšie: „germinatívny yolk sac tumor pravého ovária“. Nádej na prežitie? Minimálna. Prognózy podľa odbornej literatúry zneli:

„Nádor je vysoko malígny, rýchlo lokálne progreduje a metastazuje všetkými spôsobmi. Histologický typ yolk sac tumoru má v prognostických úvahách malý význam… Nádor je rádiorezistentný, ale môže odpovedať na vhodnú kombináciu chemoterapií predĺženým pooperačným prežívaním.“
(Motlík, K.; Živný, J.: Patologie v ženském lékařství, GRADA Avicenum, 2001) 

Pri operácii mi vybrali pravý vaječník a potom ma odoslali na onkológiu. Spolu s rodičmi som sa dozvedela, že materstvo je u mňa navždy vylúčené, že moje minúty sú spočítané, že okamžite treba ísť znova pod nôž a všetky ženské orgány musia von. V tom momente sa v mojom živote všetko zmenilo. Stratila som chuť do jedla, chuť žiť – začala som umierať. Previezli ma do Bratislavy, kde sa po preštudovaní všetkých materiálov a opakovanom histologickom vyšetrení potvrdila tá strašná diagnóza. Nenasledovala však operácia, ale chemoterapia. Vypadali mi vlasy, obočie, mihalnice, moja hmotnosť dosiahla sotva 36 kíl, v jednom kuse som zvracala a všetko s tým súvisiace…

Po pol roku liečby mi urobili kontrolné CT, ktorého výsledok znel: metastázy v sakrálnej oblasti. Nasledovala ďalšia operácia. Zobrali mi aj časť druhého vaječníka, ale výsledky CT vyšetrenia o metastázach v krížovej oblasti sa nepotvrdili. Keď som sa prebrala z narkózy, lekár mi povedal:

„Ste zdravá, posielame vás domov žiť.“ 

Počas chemoterapií mi však vypadol menštruačný cyklus. Keď som sa na to asi po pol roku spýtala môjho gynekológa – onkológa, s veľkými obavami, ako zareagujem, mi povedal:

„To je normálne. Vy už cyklus nikdy nedostanete.“

Po čase mi začali rásť vlasy a ja som začala som uvažovať o návrate do práce, o ďalšom štúdiu. A vtedy som zrazu dostala cyklus. Nikto z lekárov mi na to nevedel dať vysvetľujúcu odpoveď.

Prešlo asi deväť rokov. Moja láska – vtedy gymnazista – medzitým vyštudoval medicínu. Po promóciách sme sa zobrali. Vedel, do čoho ide, no napriek tomu ma stále miloval. A veril. Asi po troch rokoch manželstva som bola s diagnózou „sterilná“ zasa prijatá na gynekologickú kliniku. Nasledovala operácia, počas ktorej sa zistilo, že ten kúsok vaječníka, čo mi ostal, sa medzičasom otočil, obmotal vajíčkovodom a prirástol k črevu. Po tejto operácii ma, samozrejme, indikovali na umelé oplodnenie, ktoré sme však nechceli. Všetko sme jednoducho vložili do Božích rúk.

Asi o štyri mesiace sme zistili, že som v požehnanom stave.

Tehotenské vyšetrenia ukázali, že je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že dieťa bude postihnuté. Pani doktorka genetička ma poučila, že po chemoterapiách je veľmi vysoký predpoklad poškodenia plodu. Samozrejme, že to so mnou trošku „zatriaslo“, manžel mi však stále hovoril, že Pán Boh vie, čo zvládneme a čo potrebujeme. Nešli sme teda ani na amniocentézu.

V júli 2003 sa nám narodila krásna zdravá Laura.

Keď mala Laura osem mesiacov a ja som dojčila niekoľkokrát denne, zistili sme, že čakáme druhé bábo. Bol 25. marec 2004. V deň, keď sa v kostole čítala stať z Evanjelia:

„…a hovorili o nej, že je neplodná…“,

som zistila, že som v druhom mesiaci druhého tehotenstva. O sedem mesiacov sa nám narodila krásna dcérka Lea.

Lebo Bohu nič nie je nemožné.

 

P.S.

V časopise Miriam bol uverejnený môj príbeh zázračného telesného uzdravenia. Niekto ho začal posielať aj po internete. Chápem, že pre ľudí je povzbudzujúce, keď čítajú také svedectvo o konkrétnom človekovi. Ale nechcem, aby som v tomto príbehu bola „hrdina“ ja. Tento príbeh je o Bohu, o Božej veľkosti, Všemohúcnosti, Láske. O tom, že Bohu nič nie je nemožné. S rozposielaním môjho príbehu som však konfrontovaná s otázkou, prečo Boh svoju moc vyjavil práve na mne a nie aj na iných ženách?! Pretože teraz ma kontaktuje veľa neplodných žien. Chcem, aby ľudia vedeli, že to vôbec nie je vecou zásluh. Som najnehodnejšia z nehodných. Nepatrím medzi tie ženy, ktoré túžili mať veľa detí a teraz sa mi to splnilo. Angažujem sa vo veciach verejných a to ma aj baví. A len Boh vie, prečo mňa – neplodnú – práve s takýmito záujmami, vôbec nie supermatku, urobil mnohonásobnou matkou. Odkedy som napísala to svedectvo, bola som už dvakrát tehotná, raz sme však o bábätko prišli v 3. mesiaci tehotenstva. A teraz – v mojich takmer 39 rokoch – sa nám narodil syn. Lekári mi pritom hovorili, že sme narodením dvoch dcérok v mojich 32 a 33 rokoch stihli moje posledné fertilné mesiace. Zdá sa, že Boh sa nad vedeckými poznatkami iba usmieva. Božia logika je iná ako naša. Nech nás aj toto poznanie pritiahne bližšie k Bohu.
(Hoci stále neviem, prečo sa to nedeje všetkým ženám.)

Asi to nezapadá do ideálneho obrazu o uzdravenej, vyliečenej, ale chcem o sebe napísať pravdu, nie ružový obrázok. Lebo to je podstata tohto zázraku – že BOH SA OSLÁVIL a nie že sa splnila moja túžba.

PPS: BOH JE VERNÝ

Asi 15 rokov po mojej chorobe a uzdravení ma začali ľudia pozývať, aby som prišla svedčiť o tom, aké veľké veci mi urobil Boh, aby som povzbudzovala ľudí vo viere, že Boh je Mocný. Ale ja som sa tomu bránila, bála som sa, bolo to pre mňa náročné – hovoriť o tak osobných veciach. Asi o ďalších 5 rokov dostala som poštou (rukou písaný) list od mojej kamarátky, ktorá mi napísala: „V Humennom sme mali Misie a ťahali sme si lístočky so súradnicami Písma Svätého. Keď som si  vytiahla svoj lístok, vedela som, že táto súradnica nie je pre mňa, ale pre Teba, Renátka. Ani som ju nečítala, len vložila do obálky a posielam Ti ju.“ Na lístku bola jediná súradnica: Lk 8, 39. Otváram Bibliu a čítam: „”Vráť sa domov a rozprávaj, aké veľké veci ti urobil Boh!” On išiel a po celom meste rozhlasoval, aké veľké veci mu urobil Ježiš.“

Dostala som jasnú úlohu.

Na vigíliu sviatku Zoslania Ducha Svätého v r. 2012 som prijala pozvanie a bola som svedčiť o Bohu v jednom kostole. Po svedectvách sme mali čas modlitieb, chvál a adorácie. Počas adorácie pred Najsvätejšou Eucharistiou mi Boh vyjavil, že budem o ŇOM svedčiť aj v zahraničí. Uverila som tomu, ale po čase som na to zabudla.

V auguste 2015 som bola na medzinárodnej konferencii vo Frascati pri Ríme. Až počas konania konferencie sme sa dozvedeli, že v nedeľu nás prijme Svätý Otec. Bolo to obrovské prekvapenie pre nás všetkých, pretože takéto audiencie sa plánujú i oznamujú polroka dopredu. Organizátori nám povedali, že keď ich raz prijal Sv. Otec Benedikt, že ich všetkých spolu pozdravil a podal ruku tým v prvom rade. Ale že pápež František je človek prekvapení, že sa môže stať, že si podá ruku s každým. Pri tom podaní ruky sa mu vraj dá povedať jedna – dve vety.

Rozmýšľala som, čo by som Svätému Otcovi povedala, ak by mi náhodou fakt podal ruku. Modlila som sa k Duchu Svätému, nech poviem to, čo mám povedať, nech to Svätého Otca povzbudí. Po príhovore Svätého Otca jeho ochranka uvoľnila priestor a pozvala nás, že každý môže prísť pozdraviť Svätého Otca. Nastalo všeobecné vzrušenie, ľudia začali vyťahovať mobily, fotoaparáty…

 

Keď som prišla na rad, začalo zo mňa hovoriť svedectvo: “že mám tri deti a že som nikdy žiadne dieťa nemala mať, lebo som mala rakovinu vaječníka. Že BOH JE VŠEMOHÚCI!” Svätý Otec ma pozorne vypočul a povedal mi: “Budem sa za Vás modliť. A Vy sa modlite za mňa.”
Keď som sa dojatá vrátila na miesto, vybavilo sa mi – ako blesk z jasného neba – Slovo, prisľúbenie, ktoré mi Boh dal –  “že budem o ŇOM svedčiť aj v zahraničí”.
Boh je vo svojich prisľúbeniach Verný. A povedzte, nie je žiadny „trochár“, svedčiť rovno pápežovi…

Nech je MENO PÁNOVO pochválené!